Najprv si zopakujme, ako vlastne obor vyzeral. Obri mali nosy všeliaké, fúziská rozmanité, hlavy rozcuchané,
alebo ulízané, či plešaté. Teda na prvý pohľad ľudské až na to, že vlas obrí bol hrubý ako diétny párok, a práve táto nadmernosť z nich činila stvorenia neľudské.
Ale čo je vlastne ľudské na človeku? To, že nie je ani príliš veľký ani príliš malý. A práve takíto obyčajní človiečikovia bývavali v údoliach, zatiaľ čo na vysokých horách sídlili obri. Človiečikovia sa plahočili za denným chlebom a obri ich lenivo pozorovali z výšky hrebeňov hôr.
„Chlapci, poďte sa zahrať na väčšieho !“ „Ako? “ „Komu tieň dopadne ďalej do kraja, ten je väčší.“
Dnes je ťažké povedať, ktorý z nich začal fixlovať (teda hrať falošne) ako prvý. Dal si pod nohy dva velikánske placáky
a pri západe slnka na ne vystúpil.
Bitka, ktorá z facky povstala, bola vskutku obrovská.
Keď sa raz podarilo jednému obrovi vrhnúť tieň ďaleko za Krakov, povedal, že už hrať nebude, že je najväčší.
200 rokov trvalo, než sa do údolia mohli vrátiť noví človiečikovia, než mohli začať znova svoju prácu.A to všetko zavinili dvaja obri, ktorí chceli byť obrami ešte obrovitejšími. A preto by mala byť hra na väčšieho raz a navždy zakázaná !
Text: Jan Werich
